Ako vzniká hudba, ktorá lieči? Tento rozhovor s Maokom prečítate jedným dychom.

Publikováno uživatelem

Martin Tesák, alias Maok, je slovenský umelec, skladateľ a multiinštrumentalista. Jeho hudbu najviac vystihujú prívlastky ako meditatívna, prírodná, ambientná. Jeho skladby nepatria medzi tie, do ktorých by ste sa mohli hocikedy len tak náhodne započúvať pri pustenom rádiu. Čo je škoda…pretože tvorbu tohto nekonvenčného umelca množstvo fanúšikov (vrátane mňa) považuje za 100% autentickú a fascinujúcu. Hoci Maokove pesničky netrhajú rebríčky hudobných hitparád ani v rádiách, ani na internete, je dosť dobrá šanca, že ste sa s jeho hudbou predsa len stretli (hoci o tom netušíte). Jeho éterické skladby totiž vytvárajú hudobné kulisy mnohých zaujímavých slovenských filmov (napr. dokumentov môjho obľúbenca – filmára a dobrodruha, Pavla Barabáša) či divadelných predstavení.

Maok i jeho muzika teda fungujú prevažne v súlade s nenákladnou „marketingovou“ stratégiou „kto chce, ten si nás nájde“. Tak som sa vlastne s Maokom zoznámil i ja – niekoľko dobrých kamarátov ho nezávisle od seba zmienilo v rozhovoroch.

Po jej objavení som si Maokovu „nadpozemskú“ hudbu rýchlo obľúbil ako pozadie pri rôznych druhoch meditáce či aktívnych imagináciách. Ale nielen ako pozadie. Mám pocit, že niektoré skladby mi doslova prehovorili do duše a odrážajú moju vlastnú hlbokú a priamu skúsenosť so životom. Napríklad Putoval som tisíc dní. Určite nie som sám, u koho sa Maokova muzika prejavuje v takýchto zážitkoch. Už po zbežnom prezretí komentárov pod jeho albumami na You Tube je cítiť, že ide o niečo výnimočné v rámci svojho žánru (na slovenskej scéne asi ani nehovoriac). Za obzvlášť výstižný považujem komentár jedného zahraničného fanúšika, ktorý by sa dal parafrázovať asi nejako takto:

FILTRUJ VODU BEZ PLASTŮ

s Binchio aktivním uhlím špičkové kvality, které absorbuje z vody chlór a další nečistoty. Udělej další krůček pro zdravější planetu.

Zjistit více

Každý skutočný umelec sa pri tvorbe v hlbokej relaxácii dokáže napojiť na kvantové pole či „božské vedomie“. Je to stav tranzu / meditácie, keď váš mozog funguje inak (mozgové vlny na nižšej frekvencii až po alfa/theta). Umenie – v tomto prípade hudba – umelcom prechádza. Inými slovami, táto hudba nie je vytváraná mysľou, ale cítením. Preto má liečivú frekvenciu, ktorú môžete cítiť, pretože zvuk je tiež len vibrácia ovplyvňujúca vaše vibrácie. Preto vám počúvanie tejto hudby pomáha spojiť sa s vašou vnútornou bytosťou, vaším zdrojom.

Maokova hudba nie je vytváraná mysľou, ale cítením.

S Maokom o umení žiť

Mottom tohto webu je znovu a znovu- objavovať umenie žiť. Čo všetko sa môžete z tohoto rozhovoru dozvedieť či naučiť? Maokov pohľad na život je veľmi rôznorodý…presne ako jeho hudba. Niektoré inšpirácie o umení života vám budú jasné na prvé rýchle prečítanie. Iné na seba musíte nechať pôsobiť. Ďalšie musíte precítiť. A niektoré vám budú jasné až vtedy, ak utečiete zo zabehnutých koľají a začnete vo svojom živote viacej improvizovať. Najlepšie bude, ak si rozhovor prečítate od začiatku do konca a dáte mu šancu zapôsobiť vo svojej celosti…

Žiješ na kraji dediny, v ústraní, v pokojnom prostredí a blízko prírody, ak som správne čítal medzi riadkami v inom interview, ktoré si kedysi poskytol…

Žijem blízko prírody pod lesom stále, ale už v meste, v Bratislave.

Ok, tak to som mal staré informácie. Ale predpokladám teda, že stále žiješ mimo ruchu mesta…Môžeš zdieľať niekoľko malých každodenných radostí, ktoré sa Ti s takýmto kľudnejším životom spájajú?

Ranná káva, to je môj každodenný rituál a radosť, kedy si sadneme so ženou k stolu a rozprávame sa. Alebo tiež milujem si dať horúcu vaňu, na uši muziku a hlboko relaxovať. Často si dopriavam pohľad do diaľky, na listy stromov vo vetre, alebo na oblaky.  Rád pozerám dokumenty o histórii, je v nich veľa poučenia do dnešných dní. Veľmi rád varím, vždy improvizujem. Rád chodím bosý, je to úplne iná kvalita zážitku prítomnosti. Stačí sa trochu zamyslieť, prestať dávať pozor na ďalší krok a mám problém. A rád sa pozerám na najmladšiu dcéru, ako sa hrá. Je tým úplne pohltená a mňa to dostáva do prítomnosti a vďačnosti za život, za to, že tu ešte môžem byť a sledovať, ako moje deti rastú do krásy a šikovnosti. Vyrastajú z nich nádherné osobnosti.

Rád chodím bosý, je to úplne iná kvalita zážitku prítomnosti. Stačí sa trochu zamyslieť, prestať dávať pozor na ďalší krok a mám problém.

Ako by si popísal svoju skúsenosť z rodinného života vo vzťahu k tvojej práci hudobníka? Ovplyvňuje detský svet nejakým spôsobom tvoju umeleckú tvorbu, tvoj pracovný svet?

Momentálne sa teším zo štyroch detí, aj keď nie v podobe úplne tradičnej rodiny. Moje deti majú tri mamy. Našťastie máme všetci spolu veľmi pekný vzťah. Aj tie tri mamy navzájom, za čo som nesmierne vďačný. Pojem, ako „nevlastný“ brat, alebo sestra, u nás neexistuje.

K tvorbe ma okrem prírody, vesmíru, či vnútorných stavov, inšpiruje rodinná harmónia a pohoda. Vtedy mám pri tvorbe pocit, ako keď je pokojný oceán a vy do neho kvapnete kvapku vody. Vtedy je vidieť všetky jemné vlnky ktoré kvapka na hladine vyvolá. Vtedy ma najviac baví tvoriť, lebo mám cit zaostrený na jemné detaily.

Samozrejme to nie je stále a tak, ako oceán, tak aj rodina, vrátane mňa, sa niekedy ocitneme v disharmónii.  Niekedy sa musím odpratať na pár dní na samotu a tvoriť v úplnom tichu a nerušení. Inšpiruje ma tiež detské zaspávanie. Milujem uspávanky a rád tvorím hudbu k tomu, aby sa dieťatku dobre spalo a aby ľahko zaspalo. Niekedy mi niečo zasa zaspievajú deti, čo potom použijem pri tvorbe. Ešte by som rád stihol v živote urobiť album s uspávankami pre deti. Na albume s uspávankami pre dospelých už pracujem, mal by vyjsť, s božou pomocou, tento rok.

Predstavujem si, že umelec tvoriaci hudbu, akú tvoríš ty, musí mať veľmi bohatý vnútorný svet, bohatú predstavivosť…vníma realitu mnohovrstvovo – v obrazoch, tónoch, zvukoch, ich vzájomných vzťahoch…Ako vytváraš svoj vnútorný svet?

Rád sa ponáram do vnútorných hĺbok, používam na to veľmi často hudbu, ktorú vnímam vizuálne. Vo farbách, obrazcoch a prúdoch.

V podstate zvukmi maľujem obrazy, ktoré vidím, keď zavriem oči. Alebo keď sa pozerám na vzdialené hory, mám pocit, akoby som sa do nich vpíjal, alebo akoby sa oni stávali súčasťou mňa.

Ten svoj vnútorný svet musím ale pravidelne upratovať, opravovať, alebo vyhadzovať veci, ktoré mi spôsobujú úzkosti, alebo utrpenie, či sú inak deštruktívne a nahrádzať ich vecami, ktoré sú život podporujúce. Alebo presnejšie povedané, vecami, ktoré sú život prijímajúce. Je myslím aj dôležité, vedieť dôstojne stratiť ilúzie o svete, o sebe a nechať sa tým vnútorne premeniť. Prijať životnú neistotu a fakt, že život nemám vo svojich rukách tak, ako by mi bolo pohodlné.

Že som vydaný na milosť a nemilosť aj rôznym náhodám prichádzajúcich zvonka, ktoré žiadna vizualizácia, alebo programovanie nezruší. V tom vidím to najväčšie čaro a mystérium života, pred ktorého veľkoleposťou môžem len v nemom úžase stáť a čumieť.

Toto presvedčenie mi dáva do života tak potrebný spirituálny presah. V jeden moment som pochopil, že sám so sebou budem celý život, že nikam pred sebou neutečiem a inak to nebude, takže to, ako sa vo vnútri cítim, to v akom stave je môj vnútorný „nábytok“, či sú izby upratané, je pre vnútorný pokoj veľmi dôležité, čo závisí odo mňa a od toho, ako široko si dokážem vnútorné priestory uvedomiť a následne s nimi pracovať. Je to práca na celý život. Som zmierený s tým, že hotovo budem mať, až keď sa moje telo premení na prach. Baví ma ten proces, ako sa všetko neustále mení a vyvíja.

Celý život ma priťahuje duševný pokoj, tíšina, úžas z tvorivosti prírody. Stav prijatia, zmierenia sa so životom a s faktom, že mám nad ním len čiastočnú kontrolu. Stav, keď beriem život tak, ako je, keď bezvýhradne prijímam výzvy, ktoré mi prináša. Milujem, keď to príde, je to stav hlbokého vnútorného mieru a uvoľnenia. Jednou z brán k tomuto nádhernému stavu je pre mňa prijatie vlastnej smrteľnosti a faktu, že neviem, do kedy tu budem a či sa zajtra zobudím. Vtedy dostane život úplne inú perspektívu, vysaturuje sa pocit vďačnosti za „bežné“ veci, za život, príde uvedomenie, že ten čas, ktorý mi tu zostáva môžem naplniť rôzne. Buď obavami o budúcnosť, alebo láskou k prítomnosti. A toto závisí odo mňa, ale nechcem, aby to pôsobilo arogantne, takže rovno vravím, že neviem, ako by som reagoval, keby napríklad vypukla nejaká vojna. Verím, že sa to ani nedozviem a dúfam, že ani moje deti a ani ich deti sa nebudú  musiet s tým konfrontovať. Uvedomujem si, že všetko hovorím z perspektívy človeka, ktorý sa narodil v mieri a relatívnom blahobyte. Uvedomujem si, že hovorím z perspektívy človeka, ktorého život obdaroval zdravým telom a tvorivosťou, za čo som v najväčšej pokore, akú som schopný precítiť, vďačný.

Zároveň tomuto uvedomeniu predchádzalo množstvo pádov a kríz spôsobených určitou duchovnou aroganciou, z ktorej som sa musel postupne vyliečiť. Presne ako hovorí príslovie, že na každý nafúknutý balónik sa nájde špendlík. Je to tak. Život je veľký pán a skôr, či nekôr každého uprace.

Je myslím aj dôležité, vedieť dôstojne stratiť ilúzie o svete, o sebe a nechať sa tým vnútorne premeniť. Prijať životnú neistotu a fakt, že život nemám vo svojich rukách tak, ako by mi bolo pohodlné.

Rád sa ponáram do vnútorných hĺbok, používam na to veľmi často hudbu, ktorú vnímam vizuálne. Vo farbách, obrazcoch a prúdoch. V podstate zvukmi maľujem obrazy, ktoré vidím, keď zavriem oči. Alebo keď sa pozerám na vzdialené hory, mám pocit, akoby som sa do nich vpíjal, alebo akoby sa oni stávali súčasťou mňa.

Čomu sa rád venuješ okrem hudby vo voľnom čase? Máš nejaké záľuby?

Veľmi rád strieľam z luku, občas maľujem olejovými farbami, fotím, najradšej s makroobjektívom, alebo mikroskopom. Baví ma pozerať sa na svet z perspektív, ktoré sú  bežne pre oko, alebo ucho nedostupné. Napríklad keď robím časozber, alebo filmujem niečo vo vysokej rýchlosti, môžem pozorovať to, čo pri normálnej rýchlosti nezachytím. Tak isto rád spomaľujem zvuky, ktoré nahrávam v prírode, alebo v meste. Spomalenie odhalí zvukové spektrum, ktoré pri normálnej rýchlosti nemám šancu počuť. Napríklad, keď spomalím spev slávika tri štyri krát, tak vždy zostanem v nemom úžase, čo ten vtáčik dokáže zaspievať v takej rýchlosti, že mne to normálne znie, ako jeden tón, no on tam zaspieva celú šesťtónovú melódiu. Rád počúvam drozdy, pretože oni sú veľkí improvizátori. Keď zaspievajú nejakú frázu, tak ju ešte druhý krát presne tak isto zopakujú. No a potom už dávajú zasa ďaľšiu, úplné inú melódiu, ktorú znova ešte jedenkrát zopakujú a idú ďalej. Milujem prácu s drevom, s kameňmi a so zemou.

Keď chytím kameň do ruky, tak ho zavnímam, aké má farby, aký má tvar, teplotu, aký je tažký, keď to teraz trochu  preženiem, tak mu dám aj meno a teším sa z toho, ako krásne zapadol na svoje miesto do mozaiky.

Snažím sa žiť tak, aby sa môj čas príliš nedelil na voľný a obsadený, ale aby som robil také veci a takým spôsobom, že budem vnímať vačšinu času, ako by som bol na dovolenke. Keď robím veci s láskou k činnosti, tak aj tažkú prácu napríklad s kameňmi vnímam, ako voľný čas. Akoby som dokázal do určitej miery oddychovať aj pri robení kamenného múrika. Mám rád, keď ma práca baví. Samozrejme má to svoje limity a niekedy, čo je moc, to je skrátka moc.

Zatiaľ sa mi ale nepodarilo naučiť sa pristupovať k byrokratickým a organizačným veciam s nejakou veľkou láskou. Tu ešte pri tom trochu trpím a veľa krát odkladám takéto povinnosti a hrniem ich pred sebou, ako buldozer, kým ma k nim vôľa, alebo žltý papierik z pošty nedotlačí. No a ešte si neviem veľmi užívať balenie nástrojov po koncerte. To vnímam, ako niečo, čo musím. Ale aj to je život  a možno sa mi raz podarí zamilovať si aj to, ale hlavu si z toho nerobím. Uvidíme.

Máš nejaké obľúbené knihy? 

Mám rád knihy od Thomasa Moora, je to psychológ zaoberajúci sa svetom duše. Tiež kniha, ku ktorej som sa viac krat vrátil je „Kámen mudrcú“ od Ankera Larsena.

Prečo práve tieto?

Vnímam v tom nesmiernu hĺbku, ktorá sa dotýka života a reality. Kámen mudrců je veľmi silný a poučný príbeh o tom, ako sa človek, pri vnútornom hľadaní, môže stratiť na veky, ak si nedá pozor na pasce, ktoré sa v duchovnom svete vyskytujú. Mám rád uzemnenú literátúru, ktorá sa zaoberá reálnym životom.

Dobre sa mi číta teraz kniha od psychiatra Radkina Honzáka. Veľmi múdry človek, s nohami na zemi a spirituálnym presahom a veľmi vtipný. No v tomto období viac počúvam rôzne rozhovory. S filozofmi, rôznymi vedcami, alebo inými zaujimavými ľuďmi, čo majú čo povedať. Takto je pre mňa veľmi inšpiratívna filozofka pani Anna Hogenová. Odporúčam si niečo od nej nájsť. A potom nemôžem nespomenúť môj čerstvý objav, Petra Horkého. Má svoj Youtube kanál a dozviete sa tam naozaj veľa zaujímavých vecí týkajúcich sa rôznych životných tém. Mám rád skutočných, autentických ľudí a nejaké pózy, prípadne také to nafukovanie nejakej ezoterickej, alebo tajomnej, alebo akejkoľvek arómy okolo seba, ma moc nezaujíma. Nemá mi to čo povedať.

Fotím, najradšej s makroobjektívom, alebo mikroskopom. Baví ma pozerať sa na svet z perspektív, ktoré sú  bežne pre oko, alebo ucho nedostupné.

Je známe, že na koncertoch – a vlastne všeobecne pri tvorbe svojej originálnej hudby – predovšetkým improvizuješ. To by iste nešlo bez toho, aby si sa dostával do stavu flow. Niektoré tvoje koncertné predstavenia priniesli tak jedinečný hudobný performance, že je ťažké to popísať. Odkiaľ sa to v tebe vzalo? Ako by si popísal svoj stav flow počas koncertov a tvorby hudby?

Netuším, prečo hrám tak, ako hrám, no pamatám si prvý zážitok flow pri hre na gitaru, keď som mal asi 15 rokov. Vtedy som sa zrazu strhol, že síce hrám, ale vôbec nevnímam okolitý svet, akoby som sa uvedomil v nejakom tranze a prebral som sa až na to, ako mi odkvecla hlava na gitaru, ktorú som trochu medzitým stihol aj celkom slušne oslintať. Koncertovanie je pre mňa taká hlavne vnútorná práca so sebou a svojim egom, ktoré sa snaží neustále veci vyhodnocovať, čo ma vždy vyhodí z flow von. Musím si to čo najrýchlejšie uvedomiť, zastaviť myšlienky a tak sa ponorím  do flow znova. Je to trochu zavislé aj od vonkajších okolností. Dokáže ma ešte stále rozhodiť, keď mi niečo z nejakého nepochopiteľného dôvodu prestane hrať. Väčšinou ide o technické problémy, tie ma vedia stále vytočiť, hlavne, keď si začne elektronika robiť, čo sa jej chce a nemá to logické vysvetlenie. Aj niekedy keď som unavený, alebo keď nie som vo vnútornej rovnováhe, tak sa mi flow udržuje podstatne tažšie. Ale beriem to ako neustálu školu, tréning a priestor na vylepšovanie.

Pre mňa sa flow rovná absolútnej koncentrácii na hru, keď mám vedomie vyostrené do najtenšieho možného výseku reality. Teda na jedno jediné brnknutie prsta o strunu, keď som ponorený vo vnútri zvuku, keď je moje sústredenie presne medzi prstom a strunou, medzi dychom a spevom.

Vyžaduje to ale dôveru. Akonáhle dostanem obavu, napríklad, že niečo nezahrám dobre,  vedomie sa mi rozostrí do strán a  hneď sa pomýlim. Preto sa ani nemôžem pozerať do publika počas hry. Vačšinou mám zavreté oči.

Sú aj iné činnosti, pri ktorých zažívaš intenzívne pocity flow?

Snažím sa robiť čo najviac vecí tvorivo a tak, aby som bol pri nich vo flow, čo sa ale netýka tých byrokratických vecí, ako som už spomínal.

Vedel by si zdieľať s čitateľmi svoje rady a postrehy, ako zažívať flow v práci a živote čo najčastejšie?

Vlastne som to načrtol už vyššie. Podstatné je byť absolútne koncentrovaný na činnosť. Nemyslieť na to, koľko mám toho ešte pred sebou, alebo už za sebou, ale byť úplne ponorený do toho, čo robím. Keď chytím kameň do ruky, tak ho zavnímam, aké má farby, aký má tvar, teplotu, aký je tažký, keď to teraz trochu  preženiem, tak mu dám aj meno a teším sa z toho, ako krásne zapadol na svoje miesto do mozaiky. Ale je to priestor na neustále vylaďovanie. Keď je pozornosť vyostrená na maximum, tak je človek schopný vnímať veci v takej jemnosti, akú bežne nevníma, keď je jeho myseľ rozptýlená. Napríklad keď si dám trochu alkoholu a to naozaj stači jeden hlt piva, tak už nie som schopný vnímať jemnosť v takých detailoch, ako keď je hlava úplne čistá. Preto sa mi dá nahrávať jedine pri úplne triezvom vedomí. Keď nemám čistú hlavu, tak neviem počúvať a zvuk sa mi premení na nezrozumiteľný hluk.

Preto sa mi dá nahrávať jedine pri úplne triezvom vedomí. Keď nemám čistú hlavu, tak neviem počúvať a zvuk sa mi premení na nezrozumiteľný hluk.

Prejavuje sa u teba spontánnosť a chuť improvizovať aj mimo pódia a hudobného štúdia?

Celý môj život je jedna veľká improvizácia.

Akým spôsobom?

Beriem to tak, že vesmír sa absolutne nezujíma o to, či mám niečo naplánované, alebo nie. On sa deje a ja sa mu musim neustále prispôsobovať a hľadať tvorivé prístupy a riešenia nových nepredvídateľných situácií. Predstava, že by som si mohol všetko, čo by som chcel jednoducho zvizualizovať a zhmotniť a žiť všetko tak, ako si naplánujem, ako tvrdia určité teórie, mi prináša akúsi suchosť. Bezživotnosť, strohosť, čojaviem. Je to pre mňa neutešená predstava. Stráca sa mi v tom kúzlo a tajomno a chýba mi v tom spirituálny presah, ktorý k životu potrebujem. Radšej mám taký prístup, že život je väčší pán než všetky teórie, ktoré sa snažia so životom vybabrať. Je vždy na ťahu, vždy je o krok dopredu, ja môžem hrať len s kartami, ktoré mi rozdá a snažiť sa zahrať hru čo najlepšie. Keď som na mori, neovplyvním vlny, ktoré sa ku mne blížia a vietor, ktorý ku mne fúka. Môžem len nadávať, alebo sa búriť, alebo čo najlepšie nastaviť plachty na nové podmienky a nasmerovať loď k vlnám tak, aby to bolo čo najlepšie a ja som sa dostal bez ujmy cez nepriaznivú situáciu, prípadne z nej urobil, zmenou prístupu,  priaznivú. A tu vnímam práve ten obrovský priestor na kreativitu.

Tvoja hudba môže na niektorých poslucháčov pôsobiť ako „vážna“. Povedz, čo ťa dokáže pobaviť a rozosmiať?

Hej, moja hudba je taká vážnejšia. Od malého dieťaťa som bol vážny a zádumčivý, čo mi ale paradoxne neubralo zo zmyslu pre humor. Rozosmiať ma dokáže veľa vecí, hlavne ďalší ľudia, čo majú zmysel pre humor. Napríklad taký Zdeněk Svěrák. To je pre mňa humoristický guru. Jeho typ humoru mi je asi najbližší. Divadlo, ktoré spolu so Smoljakom robili, som mohol počúvať donekonečna. Tiež humor Radkina Honzáka je pre mňa „top“. A niektorí stand-up komici vo mne vyvolávaju kŕče od smiechu. Veľmi zábavná je pre mňa tiež absurdosť života a paradoxnosť niektorých situácií, ktoré vytvára. A potom ešte tie najmenšie deti v ich absolútnej úprimnosti s akou vnímajú túto realitu a interpretujú si veci. No a niekedy ma rozosmeje aj ľudská hlúposť, no tá ma skôr  uvádza do nemého pozerania sa a neschopnosti na to nejak konštruktívne reagovať.

Vesmír sa absolutne nezujíma o to, či mám niečo naplánované, alebo nie. On sa deje a ja sa mu musim neustále prispôsobovať a hľadať tvorivé prístupy a riešenia nových nepredvídateľných situácií. Predstava, že by som si mohol všetko, čo by som chcel jednoducho zvizualizovať a zhmotniť a žiť všetko tak, ako si naplánujem, ako tvrdia určité teórie, mi prináša akúsi suchosť.

Ako vlastne vyzerá tvoj bežný pracovný deň? Si ranné vtáča alebo skôr nočná sova?

Mám rád skoré rána. Vtedy sa mi najlepšie tvorí, no nie vždy sa mi dá. Teraz, keď má moja najmladšia dcéra rok a pol, tak som rád, keď si trochu pospím a zobudím sa až okolo pol osmej, alebo osmej. Ale podstatou som ranné vtáča. No a potom tá káva na lačno, čo 11 z 10 lekárov neodporúča, potom si dám cvičenie na gitare, stupnice, rozklady, prstoklady, koncentráciu, ideálne ak sa podarí, tak tri hodiny, no niekedy to  flákam a som rád, že gitaru vytiahnem aspoň z futrálu. Som asi nejaký cyklický muž.  Potom idem tvoriť. Buď hudbu, alebo hocičo iné, čo je treba urobiť a keďže mám štúdio doma, tak žiadny deň nie je tak úplne pracovný a žiadny víkend nie je tak úplne oddychový. Musím preto venovať zvýšenú pozornosť tomu, aby som si udržal aspoň nejaký hrubý životný rytmus, lebo ten vnímam, ako veľmi dôležitý.

Predpokladám, že neustále počúvanie hudby ťa zásadným spôsobom formuje ako umelca. Ako si na tom ale s počúvaním iných ľudí? Považuješ sa za dobrého poslucháča?

Myslím, že som dobrý poslucháč, no veľmi vyberavý, strašne ohŕňam nos :D. Mám pár obľúbených muzikantov, ktorých môžem počúvať dokola, pretože ma ich hudba oslovuje hlboko v duši. To je pre mňa čistá nádhera, niektoré tie ich skladby. Napríklad Max Richter, Nils Frahm, Carbon Based Lifeforms, Harold Budd, Rokia Traore a africká moderná hudba, ktorá je plná slnka a určite som ich veľa zabudol spomenúť.

Venuješ sa profesionálne tvoreniu filmovej hudby. Aké filmy si rád pozrieš?

Áno, v minulosti som robil do filmov celkom intenzívne, potom som sa z toho trochu unavil, lebo som nemal čas na svoje albumy, tak som to prerušil. Ale prišiel som do obdobia, kedy to znova oživujem. Mám rád filmy, ktoré keď skončia, tak nad nimi ešte premýšĺam, lebo mali pre mňa nejaký hlboký odkaz. Rád si pozriem hlavne príbehy na základe skutočných udalostí, alebo filmy s vesmírnou tématikou, alebo nejaké sci-fi z tohoto sveta, ale z budúcnosti. Napríklad sú pre mňa veľmi zaujímavé niektoré príbehy v seriáli Black Mirror.

Tvoril si hudbu aj k dokumentárnym filmom o prírode a cestovaní z dielne cestovateľa a dobrodruha Pavla Barabáša. Aký je tvoj vlastný vzťah k cestovaniu a prírode?

Cestovanie milujem a prírodu ešte viac. Najradšej spoznávam novú krajinu cez ľudí, ktorí v nej žijú. čiže nie, ako turista, ktorý zostáva skutočnou realitou krajiny v podstate akoby nedotknutý. Rád cestujem miestnymi autobusmi, alebo peši. Doteraz spomínam na zážitok v Mexiku, kde mi „zmizol“ z vrecka v metre telefón, čo mi znemožnilo prístup k účtu. Tak som si našiel prácu u domácich ľudí za jedlo a nocľah, takže som peniaze dva týždne vôbec nepotreboval. Bol to nádherný čas, ktorý by som, ako bežný turista asi nezažil. Alebo, keď som kráčal z Francúzska cez španielsku Compostellu a potom ďalej k oceánu, tak sa krajina okolo mňa menila tak pomaly, že som si pripadal, ako by som bol stále „doma“. Na tej ceste sa dejú zázraky. Musím to len potvrdiť. Odohrávajú sa tam akoby také mikropríbehy vás a vášho okolia a situácií, ktoré ilustruju nejakú napríklad problematickejšiu stránku života, nejaký mentálny vzorec, ktorý som zvyknutý nevedome používať. Potom, keď sa to udeje pred vašimi očami v malom časopriestorovom merítku, tak to vidíte celé ako na dlani a môžete si niečo zasa viac zo svojho života uvedomiť. Krásne sú tie medziľudské  vzťahy, ktoré takýmto cestovaním vznikajú. Zostávam s tými ľuďmi potom ešte dlho v kontakte. No a príroda je pre mňa veľká liečiteľka. Prechádzka v lese mi dokáže nádherne vyčistiť hlavu.

Život je väčší pán než všetky teórie, ktoré sa snažia so životom vybabrať. Je vždy na ťahu, vždy je o krok dopredu, ja môžem hrať len s kartami, ktoré mi rozdá a snažiť sa zahrať hru čo najlepšie. A tu vnímam práve ten obrovský priestor na kreativitu.

Máš nejakú duchovnú prax, cvičenie alebo disciplínu, ktorej sa pravidelne venuješ a z ktorej čerpáš energiu a inšpiráciu? (meditácia, prechádzky prírodou osamote, jóga, …).

Rád si dopriavam samotu v horách. Chodievam teraz na dreveničku uprostred Slovenska,  kde si chodím brať vodu do prameňa a kúrim si v peci. Je to pre mňa úžasná psychohygiena, mám to veľmi rád a takéto momenty sú pre mňa veľmi dôležité, aby som sa cítil dobre. Snažím sa udržovať meditačnú prax, aj keď niekedy ju flákam, ale je to na nezaplatenie, keď sa mi podarí vyčistiť si hlavu a pravidelne odľahčovať myseľ až do rozplynutia sa v prázdne. K tomu ešte robievam dychové cvičenia, ktoré sú k meditácii výborným katalyzátorom, ale pískajú mi po nich uši, tak to nesmiem preháňať. Tieto stavy majú schopnosť pripomenúť neustálu prítomnosť smrti a nepredstaviteľnú nesmiernosť života, čo mi potom dáva inú perspektívu  v pohľade na veci, čo sa okolo mňa a vo mne dejú.

Vnútorný priestor, v ktorom sa počas meditácie ocitám, ma veľmi inšpiruje hlavne zvukovo.

Potom sa snažím tie pulzujúce zlaté akoby tekutokovovokryštalické svetelné priestory pretransformovať do zvuku. No a Jóga..  to by som chcel, ale som na to moc pohodlný. Už som začal v jogou v živote  aj dvadsať krát. Tak možno na dvadsiaty prvý krát sa mi to podarí.

Ďalším výborným a zároveň nevyžiadaným učiteľom mojej spirituálnej praxe je tá maličká tuková gulôčka korona. Dáva mi výbornú príležitosť praktikovať nelipnutie na plánoch a predstavách a kreatívnu prispôsobivosť nečakaným situáciam, na ktoré nemám dosah. Priniesla akúsi krízu, s ktorou sa musím, či chcem, alebo nie, nejak konfrontovat a nájsť si cestu cez ňu pri zachovaní vnútorného pokoja. Vlastne, zároveň, akoby mi ten pokoj aj priniesla. Priniesla aj určité obmedzenie na vonkajšej slobode, vďaka čomu som si uvedomil, že sloboda a pocit naplnenia  sa ukrýva aj v mojom vnútri a že keď sa nedá cestovať fyzicky, tak môžem cestovať duševne do vnútra, ktoré je nekonečné a bez hraníc.

No a na záver chcem dodať, aby to nevyznelo, že zažívam len neznesiteľnú ľahkosť bytia, že všetky tie pekné veci, o ktorých tu píšem, neviem aplikovať vždy. Mám aj prepady a rôzne krízy a tiene a temné noci duše, s ktorými sa musím občas konfrontovať, takže niekedy je to všetko úplne naopak. Ale aj o tom je život.

Prajem vám pokoj v duši, mier v srdci a zdravie v tele. Maok

/
Přečteno 753 x

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *